Motivovať dávam do úvodzoviek, pretože ak dieťa chodiť nechce, tak proste nebude a nemá zmysel ho nútiť. Len sa podelím o skúsenosti s tým, prečo som sa odhodlala s Adamkom viac turistikovať a vedela som, že to zvládneme. No zdôrazňujem, že pohyb je Adamkovou silnou stránkou, rovnako ako majú iné deti básničky, farby, počítanie, reč alebo čo ja viem čo ešte. Poznať si vlastné dieťa, neporovnávať s inými a nemať nereálne očakávania je základ!

Prvýkrát som s Adamkom niekam na túru išla, keď mal tri mesiace. Pochopiteľne sa celú dobu niesol v šatke alebo ležal v tráve, keď sme odpočítavali. O rok neskôr, keď mal 14 mesiacov sme išli na roadtrip do USA. Adam už vedel samostatne chodiť a v národných parkoch prešiel časť trailov po svojich. Jeho prvý kontakt s Pacific Crest Trail dopadol nad očakávania dobre. Krátko po návrate som sa rozhodla ísť svätojakubskú cestu v Španielsku a tak som v rámci prípravy začala s Adamom viac chodiť do lesa na krátke výlety. Na jar sme spolu prešli časť cyrilometodejskej cesty a časť juhomoravskej svätojakubskej cesty. A potom Camino Primitivo, kde už prešiel niekoľkokilometrov denne. To mal čerstvé dva roky.

• Začali sme pomaly. Raz za mesiac, potom 2-3x, každý týždeň. Aspoň malý výlet niekde za mesto. Vždy dostal priestor chodiť, ale keď sa mu nechcelo, nemusel.⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Predali sme kočík a ešte viac chodil. Na spánok má nosič a samozrejme chápem, že vo veku 18 mesiacov ešte neprejde 5 km v kuse, som preto pripravená nosiť aj na ramenách/na rukách.⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Najviac prejde doobeda, keď je najedený (ale dôležité je aj to, čo a koľko jedol) a po obednom spánku. Prispôsobujem tomu trasu a zastavenia.⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Prostredie. Ohromne dôležité. V meste je väčší stres, v prírode radosť, les má radšej ako pole, lúka je skvelá, ak nie ak je príliš vysoká mokrá tráva a blato. ⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Počasie. Dážď nevadí, mokré nohavice vadia. Kapucňu ani čiapku nechce, nohy v suchu áno. Chodí rád na boso, nemá rád mokré topánky. Ani špinavé. No skrátka poznám si svoje dieťa, viem čo je ešte OK a viem čo je už preňho cez čiaru. A keď je rozhodený zo zablatenej bundy, tak ho ani za nič nepresvedčím, aby vybehol na kopec.⠀⠀⠀⠀
• Mocenské hry, nechávam ho viesť, určovať tempo. Poznám, kedy je čas na hry, kedy už nechce iba ísť, ale je fajn zapojiť nejaký zábavný prvok.⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Nenútiť. Nikto nemá rád, keď je do niečoho nútený. Ani deti, ani dospelí. Presviedčaním, že teraz musíme prejsť ešte 150 metrov lebo tam je lavička na ktorej chcem sedieť docielim akurát moje naštvanie a jeho krik s hodením sa o zem. On nevie čo je 150 metrov a chce sedieť tu a teraz, nie tam o dve minúty. Takže do náruče a prenesiem (ak sa nechá), alebo sedím na zemi s ním.⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Prekážky, ktoré treba preliezť alebo podliezť. To ho dooosť baví.
• Plánovať iba trochu. Pre mňa ťažké, lebo ja rada plánujem veľa. No dieťa sa mení a to že prešiel jeden deň 4 km neznamená, že ich prejde aj na druhý. Celé to chodenie som si vymyslela ja, prečo by sa on mal prispôsobovať mne? Viem, že mu nevadí tam byť, je vonku rád a zvládne veľa, ale musí tam mať aj svoj priestor a rozhodovanie.
• Pýtam sa a dávam na výber. Chceš ísť tu alebo tam? Prejdeme spolu tento strom? Pobežíme? Chceš chodiť alebo ťa mám odniesť? Komunikácia je základ vzťahov. A to aj na turistike s batoľaťom. ⠀⠀⠀⠀
• Turistické palice. Veľmi rád s nimi chodí. Mám palice Leki, ľahké a skladacie, takže sa dajú dať na jeho výšku. ⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Utekať. Ideálne dolu kopcom. Adam miluje utekať dolu kopcom.⠀⠀⠀⠀⠀
• Keď chce byť bosý, nechať ho bosého. Vyžaduje trpezlivosť, lebo niekedy zistí, že je mokro, že je tam pichľavá tráva, že terén mu vlastne nevyhovuje, takže znova obuť, niekedy stačí byť len v ponožkách, niekedy len v topánkach bez ponožiek, no skrátka kľudne i štvrťhodina než zistí, čo vlastne chce. Nepresviedčam ho, že mu bude zima, že ho to bude bolieť atď. Skúsenosť je neprenosná a viac si odnesie z toho, čo sám zažije než z toho, čo sa mu ja snažím vysvetliť, no on si to nevie ani len predstaviť. Toto platí všade vo výchove a veľmi sa mi osvedčilo.
• Deti sú väčšinou odolnejšie a s lepšou imunitou než si rodičia myslia. Ak chce ísť bez bundy, môže. Vie mi povedať, keď mu je zima a oblečenie sa. On sa hýbe viac, stále poskakuje, pobehuje, viac sa zahreje než ja.⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Veľké pne poukladané na zemi. Prechádzame všetky, ktoré sú pri ceste.⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Turistické značky. Aha, vidím ďalšiu! Nepáči sa mi súťaženie typu “Kto tam bude prvý!”, našťastie zatiaľ u Adamka funguje (ak má zrovna záujem), že si niečo ukážeme a ideme k tomu. To isté platí aj o zvieratách, vlakoch, púpavách, ďalších drevách, niekedy aj schodoch. Ale niekedy na hry nemá chuť a vtedy nepomôže nič. Iba trpezlivosť a uznanie.⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Cúvanie. Ale tým správnym smerom. A niekedy sme sa držali oproti sebe za ruky, ja som cúvala a on išiel vpred alebo naopak, on cúval a ja som stála pred ním a išli sme spoločne. Alebo ťahanie s palicou, tomu hovoríme „na vlek“.⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Druhá osoba. Docela motivujúce. Napríklad keď sa niekde zasekneme, tak potom tej druhej osobe môžeme prísť ukázať, aký kameň sme našli alebo povedať, že sme sledovali zajaca na ceste. ⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
• Niekedy mu stačí mať vo vrecku pár ďatľových sušienok z biopekárne Zemanka (jedine tieto, iné nechce) a proste ide.⠀⠀
• A niekedy skrátka nechce, tak buď odpočívame alebo ho nesiem.⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀

Bolo obdobie, kedy v prírode prešiel veľa no v meste sotva cez cestu. Pretože v meste ho to nebavilo, ale v prírode mohol bosý utekať dolu kopcom. Boli obdobia, kedy sa chcel len nosiť, aj keď predtým chodil veľa. Stačilo mu dať čas a priestor. Potom som sa ani nenazdala a uvedomila si, že už prešiel sám prvý kilometer. I druhý. A že z desaťkilometrového celodenné výletu prešiel polovicu sám.