Camino de Gran Canaria
Vianoce v roku 2019 sme strávili na ostrove Gran Canaria. Pridali sa k nám aj naši rodičia a súrodenci. Keďže ale plážovanie nie je forma dovolenky, ktorú by som vyhľadávala, našla som si tam niečo aktívne. Cez ostrov Gran Canaria vedie camino. Z Maspalomas stále hore kopcom, stredom ostrova a potom dolu do Galdáru. Je to krásna trasa. Mali sme výhodu, že sme tam boli v zime, kedy sú teploty príjemné a nie horúce. Ale zapotili sme sa riadne, predsa len je to stupák. Od mora až do viac ako 1700 metrov nad morom.
Tieto zápisky som si počas turistiky písala na Instagram.
Prvý deň, pár hodín potom, ako sme vyrazili, ale ešte sme neboli v prvom cieli
Kamene, slnko, kamene, kopce, kamene, kaktusy, kamene, občas palma, kamene, Adam chodí, behá, smeje sa, kamene, Adam odpočíva v nosiči, kamene, teeeda, zvládam to i v barefoot obuvi, vyschnutý potok, väčšie kamene, menšie kamene, ostré kamene, zaoblené kamene. Je to skvelé. Už máme za sebou 11 km, viac ako 16 tisíc krokov. Posledná, no zároveň najťažšia tretina je ešte pred nami.
Zhrnutie prvého dňa
Maspalomas – Ayagaures, prešli sme 17,4 km, spravila som 25 180 krokov, trvalo nám to 8 hodín (aj s obedom).
Kamene. Kamene všade. Dnešná cesta bola celkom pohodová, čakala som väčší zaberák. Ale stúpanie bolo veľmi pozvoľné, pocitovo stále rovina, až v poslednej tretine sme prekonali väčšie prevýšenie na krátky úsek, potom tri kilometre dolu kopcom a hotovo.
Tým že sme tu primárne ako rodinná vianočná dovolenka, nemám zabalené na turistiku ako by sa hodilo. Čiže mi chýbajú palice, batoh i pevnejšia obuv, ktorá by sa na kamenistom povrchu uplatnila viac. Ale idem, začala som, nezlakla som sa. Adam je čoraz lepší turista a dosť kilometrov prešiel sám. Máme rýchlejšie tempo, počasie sa dá zvládnuť, vlastne je to naozaj nádherné, pretože výhľady a samotný pocit, že ideme a prekonávame sa, je povzbudzujúci. .
Síce sa táto trasa volá Camino de Santiago, ale nie je tu žiadne pútnické značenie, nemáme credencial a po ceste nie sú albergues. Takže ubytovanie som bookovala vopred cez booking a airbnb.
Prvý deň hodnotím na jedničku. Krásna trasa, spokojný Adam, únava tak akurát, luxusné ubytovanie a fantastické jedlo s lokálnych surovín v neďalekom podniku.
Zhrnutie druhého dňa
Ayagaures – San Bartolomé de Tirajana, prešli sme 14,8 km, spravila som 23 011 krokov, trvalo nám to 7 hodín
Začína to byť náročné, nebudem klamať. Ku konci aj nohy a chrbát boleli. Ale tie výhľady. A trasa. A stromy. A kamene, tuším ich začínam mať rada. A teplúčko na slnku a chladno v tieni. Pribudlo turistov a ešte viac bežcov. Bežcov! Štíhli muži utekajúc hore kopcom, s Adamom si vždy dali high five.
Máme pomalšie tempo, ale o tretej sme boli v cieli, takže všetko je ako má byť. Aj Adam, ktorý má najviac energie v cieľovej destinácií a tak máme čo robiť aby sme v sebe vyhrabali posledné zbytky našej energie a ešte sa mu venovali. O ôsmej už budeme spať, to je jasné.
Čakala som, že dnes budem v duchu nadávať, čo som si to vymyslela a prečo sa neválam na pláži s drinkom v jednej a s Kindle v druhej ruke, jedným okom čítajúc a druhým pozorujúc Adama ako sa hrá s oboma babinami. Ale nie. Aj napriek obrovskej únave som nadšená a nemenila by som. Možno len keby má Adam podvečer odpočinkovú náladu. Však bol celý deň vonku a nemálo kilometrov prešiel sám!
Zhrnutie tretieho dňa
San Bartolomé de Tirajana – Cruz de Tejeda, prešli sme 19,5 km, spravila som 29 928 krokov, trvalo nám to 9,5 hodín
Ak by ste chceli získať predstavu, aká bola naša dnešná trasa, tak si v synonymickom slovníku nájdite synonymá k slovám úžasné, úchvatné, nádherné a dychberúce. Som rada že som sa nedala odradiť zlým časovým odhadom v mapy.cz, ktorý tvrdil, že to prejdeme za viac ako 18 hodín. Dali sme to za 9,5, ale pochopiteľne to bez batoľata ide rýchlejšie.
Trasa síce bola dlhšia a s väčším prevýšením ako včera, ale pocitovo jednoduchšia. Fascinujúce je, že hoci ma ráno boleli nohy aj chrbát, stačilo pár desiatok metrov a ja som všetko rozchodila. A išlo sa parádne. Aj Adam išiel. Z výhladov už nemám slov, dnes sme išli aj voňavým ihličnatým lesom a i povrch bol oveľa príjemnejší než ostré kamene. Ubudlo bežcov a pribudlo downhill bicyklistov.
Takže tretí deň najkrajší, pocitovo najlepší a prekonali sme aj najvyšší bod. Zajtra už to bude dolu kopcom. Je to síce zaberák ale stojí to za to, každý jeden meter, každá jedna bolesť. .
Hrdinom dnešného dňa je pre mňa Adam. Ráno sme vyrazili ešte za tmy, bolo celkom chladno. Pýtal sa do nosiča, nie z únavy, ale z toho nepohodlia (zima, tma). Vysvetlila som mu, že ho rada nosím, ale máme za sebou dva dni na turistike a pred sebou ďalší náročný terén, a nie je v mojich silách ho nosiť už od rána. Pochopil. Vo svojom veku už takéto chápe. Že ma bolí chrbát a ide sa mi ťažko a nezvládnem to celý deň. A tak išiel. A išiel. Občas sme mali pauzu, občas vŕtal (paličkou do kameňa), občas sa s nami rozprával. Po štyroch hodinách mal za sebou 7,8 km!!! s prevýšením 644 metrov.
Mala óda na môjho malého turistu. Adam mal v tej dobe 2 roky a 8 mesiacov.
O jedenástej už usúdil že je čas na spánok, ešte sa chvíľu na mne v nosiči rozhliadal a potom zaspal. A potom znova išiel, a ešte sa chviľku nosil, lebo zakopol a narazil si obe kolená, ale potom zase chodil, ešte sa malý kúsok niesol a do cieľa už prešiel opäť sám. Tým prekonal sám seba i moje očakávania. Môj chrbát si oddýchol a môj obdiv k jeho vydrží stúpol.
A tiež ma potešilo, ako sa snaží pochopiť pojem turistika. Čo to vlastne je, čo to znamená. „My sme na turistike?“ „Toto je tustika?“ „Zajtra ideme na turistiku?“ Začína sa do toho dostávať a absolútne bez problémov ide s nami z jedného miesta na druhé.
Dnes som na toho svojho malého veľkého chlapčeka pyšná až do nebies. Na vlastne až do vesmíru, lebo zrovna oblaky tu máme na dosah ruky.
Zhrnutie štvrtého dňa
Cruz de Tejeda – autobusová zastávka pred Saucillo, prešli sme 14,3 km, spravila som 21 595 krokov, trvalo nám to 6 hodín
Posledný deň. Posledný kopec (a ešte aký prudký) a potom už len klesanie. Asi za odmenu bola prvú polovicu luxusná cesta. Mäkká lesná. Išlo sa parádne. Hore síce fúkalo, ale potom sme prešli do lesa a za kopce, tak už to bola nádhera. Prekvapilo ma, aký je na tejto strane ostrov zelený. Dokonca i ovce sa tu pásli.
Zmenilo sa to až okolo obeda, kedy pribudli spevnené cesty. Že asfaltky nemám rada nie je žiadnym tajomstvom. Slnko pálilo, na tvrdom povrchu boleli nohy, no a keď išlo auto, ani Adam nemohol behať kade chcel. Náhľad do mapy nenaznačoval, že by sa to malo nejak výrazne zmeniť a tak som sa začala pohrávať s myšlienkou, že keď zídeme z vedľajšej na hlavnú, stopneme si auto. Po prudkom klesaní extrémne úzkou, zarastenou a totálne rozbitou odtokovou cestou som o tom už bola presvedčená. A zrazu hľa, hlavná cesta, autobusová zastávka, jeden pán na nej a cestovný poriadok informujúci, že za 5 minút príde bus do Gáldar.
Takže po štrnástich kilometroch, 9 km pred cieľom sme naše Camino Gran Canaria skončili. Unavení, opálení, šťastní. Mikrobus naozaj prišiel, serpentínami nás odviezol na autobusovú stanicu, tam nám o ďalších pár minút išiel bus do Las Palmas, kde sme sa stretli so zvyškom rodiny. Sprcha, vybaliť a hurá na pláž. Dnes som sa na kúpanie v mori tešila.
