Fínske Laponsko
Posledné tri týždne ubehlo akosi prirýchlo. Vôbec mi nepríde, že sme vo fínskom Laponsku boli presne tak dlho. Pocitovo tak týždeň. Laponsko je za mňa úchvatná oblasť, no koniec októbra je asi najmenej vhodné obdobie, kedy tam ísť. Už je po letnej sezóne a ešte nezačala zimná. Turistov je síce minimálne, lenže s tým súvisia aj mnohé zatvorené kempingy. A my sme teraz odkázaní na ne, pretože vo Fínsku sa nedá dotankovať plyn do nádrže a tak na kúrenie musíme využívať elektrinu (spomínala som v člunku Obytnou dodávkou do zasneženého Fínska). Ale i tak sme to nakoniec dokázali a Laponsko si krásne užili. Len turistiky bolo málo, lebo na tú zimnú vybavení nie sme. Rpzhodne nie na celodennú. Pritom tie ich obrovské národné parky lákajú na viacdňové túry. Lemmenjoki, Oulanka, Pallas-Yllästunturi, Riisitunturi, Pyhä-Luosto, Syöte, Urho Kekkonen a ďalšie chránené oblasti. Je tu toho skutočne veľa. Niektoré sme navštívili pred pár rokmi. A v lete je tu hiking veľmi populárny (až na milióny komárov všade). Teraz fičí cross-country skiing.
Aj napriek obmedzeniam sme mali šťastie na skvelé kempy. Plus sme jazdu na husky záprahu (Kamisak), vyšli sme si na kopec Kiilopää, boli veľakrát v saune, videli nespočet sobov, dve veveričky nám prebehli cez cestu, zjedli množstvo Fazer dobrôt, prečítala som tam sedem kníh, užili sme snehu i mrazu a minuli takmer všetok plyn v nádrži, takže už sme vyrazili dotankovať do Švédska a potom smerujeme po pobreží na juh Fínska. Laponsko, vrátime sa, keď tam nebude tak bielo a zima.
A tutok kempy a miesta, ktoré nás zachránili, pretože boli otvorené a zároveň majú vodu a elektriku pre obytné autá.
🛖Muotkan Ruoktu. Prvý kemp za nórskymi hranicami, ktorý mal otvorené. Ten predtým už bol zatvorený. Síce mali ešte neodrhnuté miesta, sneh sa eštelen začal valiť a sezóna rozhodne nie je, ale dovolili nám ostať na začiatku pri hlavnej budove a mali pre nás i elektrinu. Robia tam úžasné tradičné jedlo zo sobieho mäsa (poronkäristystä), sú tam veľmi ochotní ľudia, všade okolo les a soby. Tam sme prvýkrát poriadne zistili, čo znamená byť s našou dodávkou v mrazoch. Tri noci a mali sme čas si ujasniť, ako to ďalej zvládnuť. A že musíme dokúpiť elektrický ohrievač.
🛖Ukonjärven Lomakylä. V Inari sme nezohnali otvorený kemp, čo nás trochu mrzelo, chceli sme tam byť aspo pár dní. A tak sme pokračovali ďalej. Tento mal pre obytňáky síce už po sezóne, ale v tejto oblasti pri jazere Inari ešte nenasnežilo (pani na vrátnici nám i vysvetlila prečo, všade okolo totiž snehu bolo habadej), tak sme tam mohli ísť. Ale iba na jednu noc, pretože na druhý deň nasnežilo už i tu. Bola krásna polárna žiara, večer opekanie pri ohni, zamrznuté čučoriedky, prechádzka pri jazere Inari a uprostred voňavého lesa. V lete to musí byť dokonalosť.
🛖Nomadic Naali. Miesto, ktorému som dala samostatný článok tu. Jedno z najlepších súkromných miest, aké sme na našej takmer sedemmesačnej ceste obytňákom mali. Sem sa chcem vrátiť.
🛖Ivalo River Camping. Otvorený celoročne, boli sme tu aj v chatke pred pár rokmi. Teraz majú spravené nové zázemie pre ubytovaných (toalety, sprchy, kuchynka, práčovňa aj so sušičkou). Je síce pri ceste a benzínke, ale aktuálne len s malou premávkou, takže kľud i cez deň. Alebo máme dobrý spánok a už nám to nevadí. Jediná nevýhoda bola, že je dosť osvetlený, čo prekazilobezchybný výhľad na polárnu žiaru. Hodinu pešo od mesta, popri rieke, požičiavajú aj nejaké sánky. Nie je to najlepší kemp, naviac je jeden z najdrahších, ale je otvorený furt a má všetko čo treba. Boli sme tam týždeň.
🛖 Stellplatz v Saariselkä. Je na benzínke a nakoniec sme tam boli až trikrát. Naše núdzové riešenie, lebo lepší flek pri lyžiarskom stredisku nebol stále odhrnutí a kemp v Kiilopää ešte nebol otvorený. Robia tam dobré burgre. Je dosť drahý na to čo ponúka, ale nakoľko aktuálne aj tak lepšia ponuka v okolí nebola, boli sme vďační aj za toto. V meste sa oplatí navštíviť Design center, majiteľka tam má svoje oblečenie a šperky, ale i najznámejšie fínske značky (Lumene, Marimekko, Pentik, Iittala, Aarikaa a ďalšie).
🛖 Suomen Latu Kiilopää. To najlepšie na koniec a na posledný týždeň. Na krok od národného parku Urho Kekkonen, priamo od areálu vedú turistické i bežkárske trasy. Sauna v cene, takže sme v nej boli každý podvečer. Len otvorení bol až od 1. 11. takže sme si naň museli počkať. Oplatilo sa.
Cestou do Švédska sme si ešte spravili zastávku v Rovaniemi. Cieľom bola samzorejme Santa Claus Village, pretože vianočne som naladená už mesiac a prišlo nám fajn si tam zájsť i s Adamom. Na polárnej čiare sme boli aj minulé dve návštevy, ale Santa Clausa, alebo presnejšie Joulupukki sme navštívili až teraz, s Adamom. Je to dosť komerčné, ale s tým sme rátali. V Rovaniemi je naviac práčovňa, čo sa tu na severe nevidí tak často, ako u nás či na juhu. Zašli sme po štvť roku aj do McDonald’s. Čisto z nostalgických dôvodov, pri našej prvej návšteve tu hore, v roku 2010 to ešte bol najsevernejší McDonald’s na svete. Toto postavenie mu ale v roku 2013 zobral McDonald’s v Murmansku.
