Keď sme vyrážali na cesty, vedela som, že strávime minimálne polovicu času voľne v prírode. Na miestach, kde je prístup, dá a môže sa tam parkovať, ale stále ďalej od ľudí a v prírode. A zadarmo! Takže to najmenej čo som mohla spraviť je nie len dodržať základné pravidlo, že po nás neostane nič, čo tam predtým nebolo, ale že pozbieram aj odpadky po iných.

Tuto sa to trochu zvrtlo. Ráno som si pri prechádzke po okolí obytňáku všimla pár odpadkov pohodených pri chodníku, tak som si povedala, že sa sem ešte vrátim a vezmem i vrece na odpadky, lebo v rukách by som to neodniesla. No, jedno vrece nestačilo. Nestačilo ani druhé pre ktoré Adam utekal do auta. Našťastie doniesol celú rolku, lebo tých vriec bolo nakoniec dvadsať. Uff. A to sme ani neprešli nejak veľký kus cesty, pretože tam potom bolo stádo oviec, ktoré strážili dvaja psy a dali nám priateľsky najavo, nech sa od ich ovečiek držíme ďalej.

Lenže s odpadkami v prírode to mám ťažko. Jednak mi neskutočne vadia. Príroda si bez nás poradí, to je jasné. Ale my bez nej nie. Takže nechajme si ten konzum na svojom priestore, ale z prírody ho odnášajme. Poďme si tam užiť, hoc aj pitím alkoholu, ale keď sme zvládli plechovky a fľaše doniesť, zvládneme ich aj odniesť. No a potom, keď zdvihnem jednu plechovku, tak logicky aj ďalšiu. A ďalšiu. Lebo na to sa nedá aplikovať nejaké pravidlo, že túto áno ale túto už nie, tu tam nechávam.

Takže niekedy to potom skončí ako veľké upratovanie. Úprimne, nejak extra dobrý pocit z toho nakoniec ani nemám. Skôr je tam stále uvedomenie si, že tých odpadkov je (nielen) v prírode nekonečno a že ju aj tak nikdy neupraceme. A pri cestovaní si to všímam až nenormálne veľa, pretože na nových miestach nemám nastavený automat, neprechádzam tie miesta pravidelne. Sú nové, neopozerané a tak pozerám. A vidím. Môžu vznikať všemožné výzvy a iniciatívy a pravidelné upratovania, ale furt sa nájde pár blbečkov, čo to odhadzuje pravidelne. Ale aspoň to neignorujem.