Síce som veľmi mestský typ a Brno je pre mňa srdcová záležitosť, no v lete ho radšej opúšťam. Jednak sú všetky cesty rozkopané, tieto mesiace aj tie v našej štvrti a okolo „nášho“ parku. Takže som naň tak trochu nahnevaná a hľadám každú príležitosť, ako aspoň na víkend odísť. Celkom sa mi to darí.

Predminulý víkend sme mali na pláne Svachovku v južných Čechách, lenže kým sme sa rozhýbali, ubytovanie bolo už vypredané. Hlavne že sme to plánovali niekoľko mesiacov vopred. Voľný víkend síce znel fajn, lenže čo v Brne? Keď teploty ukazujú niečo medzi 30-35, v meste je na nevydržanie.

Chcelo to hory. Vysoké Tatry sú ďaleko a naviac tam ideme na Vianoce. Známym turistickým oblastiam sme sa chceli vyhnúť, na Valašsku sme boli nedávno. Sadla som za notebook, otvorila mapy a booking a hľadala som. Rakúsko, niečo okolo troch hodín cesty, ubytovanie do päť tisíc na víkend pre nás troch.

Víťazne z toho vzišla dedinka Lackenhof pod horou Ötscher.

Lackenhof je lyžiarské stredisko, ale teraz v lete tam nikoho nie je. Takmer. V piatok, keď sme prišli, bolo počuť len kravičky so zvončekmi. Inak všade ticho. Kľud. Čisto a krásne. Hory, lúky a domčeky s muškátmi.

Bývalu sme v Haus Margarete. V penzióne kúsok od lanovky, kde sme mali samostatný malý byt. Pani domáca nevedela po anglicky, my po nemecky. Ale aj raňajky sme nakoniec dohodli, aj kde môžeme ísť na večeru nám vysvetlila a aj kartičku pripravila.

Kartičky sú mimochodom skvelá vec. Zadarmo alebo so zľavou MHD v danej oblasti, športové aktivity, požičovne alebo lanovky. My sme ju využili iba na lanovku, tam i naspäť. A Adamko išiel zadarmo pre svoj nízky vek.

V Lackenhofe sa toho veľa robiť nedá, okrem lyžovania v zime. Ale v lete na víkend to nevadí, výlet k hore Ötscher nám stačil. Od nášho penziónu je to pár krokov k lanovke, ktorá nás vyviezla z 847 m na 1436 m n.m. Ďalej sme šli po svojich. Vrchol hory Ötscher je vo výške 1893 m n.m. a od hornej stanice lanovky je to vyše 2,6 km po krásnej hrebeňovke.

Musím ale na rovinu priznať, že to nie je trasa pre deti. My si totiž miesta vyberáme podľa toho, ako sa nám páčia, nie podľa toho, či sú baby-friendly. Ja totiž zastávam názor, že deti sú všade, detské ihriská sa tiež už dnes dajú nájsť hocikde a deťom aj tak stačí málo, kamene, voda, piesok, lúka, les, stromy…

Na hrebeňovke s úchvatnými výhľadmi sme mali výhodu, že Adam spal. Teda, nie hneď od začiatku. Po vystúpení z lanovky si povedal, že on sa teda nosiť nebude a vlastne ani chodiť. Chvíľku to dalo zabrať zistiť, že chce len jesť. Tak zjedol banán, chvíľu sa pohral s kameňmi, napil vodičky, zamával turistom, ktorý nás obiehali. Potom nasadol do nosiča a zaspal. A my sme nahodili tempo, že sme ich všetkých dobehli, predbehli a smelo stúpali vyššie a vyššie.

Bola som vďačná za nordic walking palice, ktoré bežne na turistiku nemusím, ale do náročnejšieho stúpajúceho terénu sú na nezaplatenie. Veľmi mi to uľahčilo celý výšľap. Obzvlášť keď Adamko spal vpredu, nie na chrbte.

Až na vrchol hory Ötscher sme nedošli. Adamko sa zobudil a keďže sa cesta rozšírila, dala som ho z nosiča von, nech si aj on pobehá. Po dvoch hodinách sme toho mali aj my dosť, však i tu slnko celkom hrialo. Usadili sme sa tam, kde sa posadil Adam. Najedli sme sa, oddychovali, vypili litre vody, spravili pár fotiek, stále oddychovali.

A keď sme po hodine premýšľali, čo ďalej, obaja sme vedeli, že až hore sa nám nechce. Bolo to len pol kilometra, ešte necelých 90 metrov prevýšenie, ale Adamko nás naučil, že aj cesta je cieľ. Tak sme sa otočili a išli naspäť. Dolu je to rýchlejšie, cesta svižnejšie ubieha. Adamko prešiel kúsok sám, ale keď sme prišli k časti, kde už bol strmý zráz, išiel naspäť do nosiča. Marekovi na chrbát. A viete čo? On tam znova zaspal!

Spinkal aj pri lanovke, čo znamenalo, že musíme počkať. Dieťa sa nebudí a lanovka je sedačková, to by sa Marek veľmi neposadil s takým batohom. Ešteže tam bola reštaurácia. S výhľadom samozrejme.

Na večeru sme zašli do Gasthof Digruber. Na poslednú chvíľu, pretože po výlete si obaja moji chlapci zdriemli, takže do reštaurácie sme prišli po ôsmej a kuchyňa bol len do pol deviatej. Ale ochotne uvarili. Aj detské jedlá majú, len na môj vkus príliš veľa soli do nich dávajú. No chválim obrovské detské ihrisko, Adamko sa tam vybláznil, kým sme čakali. Ani neviem, kedy sa naučil šplhať po sieti, ale už mu ani veľké prekážky nerobia problém.

V nedeľu sme si dali načas so vstávaním, najedli sa a pomaly odišli, smer Laa an der Thaya, kde sú termálne kúpaliska Therme Laa. Dostala som na ne viacero odporúčaní a keďže sú viac menej po ceste, tak sme ich vyskúšali. Je to tam nádherné, ľudí síce plno, ale nemali sme pocit, že by sme nemali žiaden priestor, akosi prirodzene sa to rozprestrelo. Vyskúšali sme detské bazéniky i tie slané. Adam bol vo svojom živle, aj zabudol, že chcel spať. Zvládol aj obed, celkom fajn výber, nie iba vyprážaný syr s hranolkami a kečupom. Naviac tým že je to hneď pri hraniciach, robí tam veľa Čechov, takže ani jazyková bariéra nebola. A celkovo tam tuším bola väčšina návštevníkov z ČR a Slovenska.

Asi nebudeme mať potrebu sa do Lackenhofu niekedy vrátiť, ale určite máme potrebu preskúmať aj ďalšie malebné oblasti Rakúska. Pred siedmymi rokmi sme s manželom boli na týždeň v nádhernom údolí Ötztal a doteraz na tú dovolenku radi spomíname. Čiastočne aj preto, lebo som ju nečakane vyhrala. Nečakane preto, lebo som si kúpila moje prvé bežecké topánky a ten letáčik do súťaže, ktorý mi pri pokladni dali som síce vyplnila, no o hodinu aj zabudla, že sa tak stalo. Však to poznáte. Keď mi o pár mesiacov volali, bola som v šoku a chvíľu mi trvalo, než mi to došlo. A o ďalších pár mesiacov už sme naozaj dovolenkovali. Vtedy sme boli obaja študenti, podobná dovolenka bola pre nás oboch nedostupná a naviac to bola prvá dovolenka v zahraničí, kde sme išli len my dvaja.

Teraz nás turistika a výlety po kopcoch a horách lákajú stále viac. Máme šťastie, že do 3-4 hodín od Brna je toho viacej a aj naše rodné mestá lemujú kopce. Tak som zvedavá, kam vyrazíme nabudúce.