Ubehli vyše tri týždne od posledného článku z USA. Vtedy som písala o Seattle. Do konca dovolenky nám ostával posledný týždeň. Ten sme strávili na PCT a v aute, na striedačku v prírode a cestách smerom na juh, aby sme sa dostali do San Francisca.

Čo je to vlastne PCT? Pacific Crest Trail alebo tiež Pacifická hrebeňovka. 4286 km dlhá turistická trasa naprieč troma americkými štátmi (Kalifornia, Oregon a Washington), od hraníc s Mexikom po hranice s Kanadou. Výškové rozdiely od nula po 4 km n.m. Sedem národných parkov a 25 národných lesov. Hrebene pohorí Sierra Nevada a Cascade Range.

V USA sú tri dlhé traily, okrem PCT sú to ešte Continental Divide Trail a Appalachian Trail. PCT je ale hrebeňovka. A na hrebeňovke sú výhľady. Nejde iba lesom, PCT je rozmanitá, od púšte po hory, cez lesy a lúky. My sme išli po piatich kratučkých úsekoch a každý jeden bol nádherný a jedinečný.

Prečo nás to vôbec tak láka? Začal s tým manžel už pekných pár mesiacov dozadu. Pozeral na youtube hikerov, ktorý PCT prechádzajú alebo prešli a so svojimi zážitkami a skúsenosťami sa delia vo videách. Keď sme sa rozhodli, že pôjdeme do USA, jedna z priorít bola, že nájdeme aspoň jedno miesto, kadiaľ PCT prechádza a prejdeme aspoň pár kilometrov. Nakoniec sme do plánov zaradili miesta dve a v USA sme plány prehodnotili a prešli ich päť, spolu 16 km. Čo je samozrejme nič oproti 4279 km z celkovej dĺžky. Ale radosť z toho máme i tak, obzvlášť keď sme mali so sebou sotva 15 mesačné batoľa.

Mňa PCT až do USA nijako nelákalo. Brala som to ako manželov sen a nevadilo mi nejaký úsek trailu prejsť, ale stále som za tým nevidela nič lákavé. Kto by už len chcel približne polroka chodiť s jedným batohom naprieč Amerikou cez divokú prírodu a stretávať viac medveďov, komárov a hadov než ľudí? Ja rozhodne nie. Teda… tak som si to myslela.

Ale PCT má úžasné čaro a nebolo to manželove nadšenie, čo ma vtiahlo. Bol to ten trail. Taký vnútorný pocit, ktorý som ani nedokázala povedať nahlas a sama sebe ho priznala až oveľa neskôr. Že ja to vlastne chcem prejsť. Že to musí byť úžasné stráviť pol roka v divokej prírode, prekonávať samu seba a stretávať viac medveďov, komárov a hadov, než ľudí.

Najmladší turista, ktorý prešiel celý PCT mal šesť rokov. Takže máme 5-6 rokov na prípravu. Ak si to dovtedy nerozmyslíme. Ak to nadšenie neodpadá (zatiaľ sa tak nedeje). Ak sa na to naozaj budeme cítiť. Lebo jedna vec je, keď idete niekto sám a druhá vec je, keď ste traja, z toho jedno dieťa.

Kde všade sme my boli? Okrem Yosemity zo začiatku roadtripu sme na PCT chodník vkročili v Snoqualme Pass, na hraniciach Oregon – Washington pri Bridge of the Gods, iba sme zámavali u Timberline Lodge, lebo chata, kde sa natáčal The Shining s výhľadom na Mt. Hood nás uchvátila a tak sme tam iba oddychovali a jedli, omylom zablúdili pri Crater Lake a na záver pri Green Springs Mountain Loop Trailhead. (Odkazy vedú na moje FB príspevky z tej doby).

Z Ameriky sme si priniesli aj nádhernú publikáciu Pacific Crest Trail: Exploring America’s Wilderness Trail plnú fotografií a zaujímavosti o PCT. Začala som ju čítať ešte na cestách a slová v úvode presne trafili to, čo som sama cítila. PCT k sebe dokáže ľudí pritiahnúť. Má čaro, akési magické volanie. Niekoho to minie, niekto to vôbec nepočuje, ale niektorých to chytí a už nepustí. Niekto nájde odvahu a vyrazí na cestu hneď, niekto potrebuje čas. PCT počká.

A ja naozaj verím, že počká aj na nás. Že tá blázniva myšlienka sa raz splní. Nemusí ani o 5-6 rokov. Možno to bude o desať, možno ešte neskôr. Možno už bude Adamko veľký a nebude chcieť s nami ísť. Možno pôjde manžel nakoniec sám. Ale v zozname vecí a zážitkov, ktoré by som chcela, je veľmi vysoko, na popredných miestach. A mne sa za tie roky osvedčilo, že ak niečo naozaj chcem a žijem, rozprávam a konám tak, ako by sa to naozaj malo stať, nie iba nejaký sen kdesi možno raz, ale s konkrétnou predstavou a neplánovaným plánovaním, tak sa mi to naozaj splní.

Od Ameriky sme sa dali do pátrania aj do ďalších trailov. Domácich, európskych i svetových. Chceme toho nachodiť čo najviac, pretože Amerika nám pripomenula, aká je príroda nádherná a čas strávený spolu je skrátka lepší než ten rutinný život chodenia do práce. Ktorý je samozrejme treba, inak by nebolo za čo cestovať. Len sme vo fáze hľadania čo najlepších možností, aby sme mohli byť viac spolu a viac turistikovať.

Ja by som to najrašej mala všetko hneď, ale je mi jasné, že to pôjde pomalšie. No každý víkend sa ráta. A je jedno, či to bude malá prechádzka v okolí Brna alebo trošku väčšia kúsok ďalej. Adam stejnak ešte neprejde ani kilometer v kuse a keď sa mu nechce, tak neprejde ani meter, možno tak meter späť. Nútiť ho nebudeme, má to byť radosť, pre nás aj preňho. Takže krôčik ku krôčiku a ono to vyjde. Trailov bude pribúdať, kilometre v nohách naskakovať, Adam sa rozchodí. Teraz rád pobehuje, najmä keď niekto uteká za ním.

A viete čo? Čím viac nad tým premýšľam a čím viac na USA spomínam, tým menej bláznive mi to príde. Je to vlastne strašne jednoduché. Zobrať batoh a ísť. Nechať na niekoľko mesiacov bežný život za sebou. Už to zvládlo toľko ľudí. A sú aj odvážnejšie nápady. Chodenie po lese je vlastne celkom nuda. Bolia vás nohy, štípe hmyz, sprcha len občas…

Tak uvidíme. Na sporiacom účte už máme pripravenú obálku, som zvedavá, koľko do nej za tých približne 5 rokov našetríme. Treba veľa. Rada by som napísala, že dovtedy to aspoň natrénujeme, ale je mi jasné, že na nič také sa pripraviť nedá.

Mali ste aj vy niekedy nápad, ktorý vám samotným občas prišiel tak trochu až nemožný a nakoniec ste si ho splnili, dokázali ste to a nabrali ste odvahu do toho ísť?