„Služobná cesta do Porta a potom zhliadnutie videa o tom, ako niekto išiel s obytňákom do Porta.“

Takto jednoducho sa priplietla k manželovi myšlienka, že by sme mohli kúpiť dodávku a predobiť ju na obytné auto. To sa stalo začiatkom leta roku 2019. Ja som mala tridsať, pomaly sa mi blížil koniec rodičovskej a chystala som sa na polovičný úväzok vrátiť do práce. Manžel mal pred tridsiatkou a pracoval vo vývoji aplikácií. Bývali sme v Brne, v krásnom podnájme (štvorizbový dom so záhradou a garážou v pokojnej štvrti Královo pole) za skvelú cenu, takže po tejto stránke sme si rozhodne nesťažovali. Boli sme spokojní, Adam tri dni v týždni navštevoval výbornú Montessori školičku, do centra i do prírody nám to nezabralo viac ako štvrť hodinu. Navonok nebol žiaden dôvod na zmenu.

Mali sme auto, ale v tej dobe sme zrovna uvažovali nad jeho predajom a hľadali sme, čo ďalej. Kúpiť nové? Na leasing? Alebo opäť jazdené? Auto sme určite chceli, v meste síce jazdíme MHD, ale žili sme v Brne, rodina na Slovensku a do toho naše výlety a cestovanie. Hľadali sme bezpečné auto, ktoré bude pohodlné aj na dlhé trasy. Od nového auta nás odrádzali ceny, od jazdeného najazdené kilometre, opotrebenie a vek. Nevedeli sme nájsť kompromis a ak to zjednoduším, manžel prišiel s tým, že keď už zaň máme dať toľko peňazí, to v ňom môžeme rovno bývať.

Treba ale dodať, že v tom čase sme si prechádzali akousi životnou premenou. Malé dieťa, ktoré sme chceli vidieť vyrastať a vychovať ho dobre. Minimalizmus a spomalenie. To v nás rezonovalo a to prispelo k tomu, že sa ma manžel raz spýtal, či si viem predstaviť, že by sme kúpili dodávku a prerobili ju na obytné auto. A v tom nejakú dobu žili. Dva roky možno?

Cestujeme veľa, ale iniciátorom som vždy ja. Manžel má síce cestovanie rád, ale nemá rád premiestňovanie. Najradšej by sa teleportoval. Je jedno či ideme autom, vlakom alebo letecky, ten samotný presun ho nebaví. To ja, aj kvôli/vďaka Adamkovi beriem už samotnú cestu ako cieľ. O to viac ma prekvapilo, že zrovna on prišiel s takýmto návrhom, mňa by to ani len nenapadlo. V to leto som viac uvažovala, ako mať viac času na turistiku a pešie púte. A že to nebol iba nápad na dvojmesačnú letnú dovolenku, ale vyslovene zmena života, to ma dostalo najviac. Predať väčšinu vecí, opustiť skvelý podnájom, presťahovať sa na osem metrov štvorcových a jazdiť naprieč Európou. S týmto prišiel môj muž, ktorý už dva-tri roky hľadal bývanie, aby sme mohli ísť do vlastného? A vlastne asi aj to prispelo k rozhodnutiu. Ceny za nehnuteľnosti v Brne, ktoré sa nám nechceli dávať, aj keby na to máme. A my sme nemali. Nemali sme ani žiadne dedičstvo, našetrené, sporenie, nič, vďaka čomu by jeden OSVČ s manželkou na rodičovskej dostal hypotéku.

Manželova top destinácia je Portugalsko, moja Fínsko. To je skvelé, pretože medzitým je celá Európa. Raz môžeme ísť západnou, inokedy východnou, potom strednou, alebo sa môžeme medzitým zastaviť na mesiac vo Francúzsku a byť poblíž viníc, alebo to môžeme zobrať dlhšie cez Balkán. Toľko možností.

V priebehu leta sme doladili ďalšie detaily, zistili všetko možné aj nemožné, čo bude aj nebude treba, oboznámil s tým rodinu aj známych a viedli nespočet rozhovor, ktoré nás utvrdili, že to naozaj chceme spraviť. Začali sme predávať veci, triediť, zisťovať, že k životu nám stačí ešte menej, ako máme, plánovať rozpočet a financovanie, porovnávať, do akého typu vozidla pôjdeme, aké komponenty pokúpime. V októbri sme predali auto a 14. novembra kúpili dodávku. Peugeot Boxer.

To najťažšie máme za sebou. Rozhodnutie a prvý krok. To čo nás čaká, celá prerábka od podlahy až po posledný záves na okne, ktoré tam najprv budeme musieť spraviť, nebude o moc jednoduchšie. Najmä keď ani jeden z nás nie je manuálne zručný a všetko sa budeme učiť na prerábke. Ale po teoretickej stránke sme pripravení, máme jeden druhého, odhodlanie to dokázať, internet so stovkami návodov, rád a videí, kontakty na firmy, ktoré spravia to, čo nebude v našich silách a v neposlednom rade i veľkú podporu okolia. Oveľa väčšiu, než sme čakali. Predsa len si pod van life viac predstavíte mladú dvojicu bez záväzkov, ktorá sa ešte nechce zaradiť do bežného systému a radšej cestuje, než tridstiatnikov s predškolákom, ktorí majú docela dosť fajn prácu i život.