Už vo vlaku zo San Francisca do San José som za oknami videla drobné zmeny. A narastal vo mne ten pocit. Pocit, že som naozaj v Kalifornii. San Francsico je kráse mesto s nespočet atrakciami a miestami na trávenie voľného času. Ale tá pravá atmosféra Kalifornie, ako som si ju predstavovala, na mňa dýchla až s vystúpením v San José.

A to nám Adam stihol po vystúpení spraviť scénu, že on radšej opačným smerom, klobúčik na hlave rozhodne mať nebude a mama radšej daj mliečko, lebo krik ešte zvýšim.

Vďaka konferencii WWDC ktorá sa od pondelka do piatku v San José konala, sme do USA išli. Manžel tam býval od rána do večera, keď mali po prednáškach párty, tak sa na motel vracal až v noci. Moja úloha na tých 5 dní bolo robiť si čo sme s Adamkom chceli.

To pre nás znamenalo následovné: kúpať sa v motelovom bazéne, chodiť na detské ihriská, navštíviť múzeum umenia i techniky, zájsť do Happy Hollow Park and ZOO, oddychovať v japonskej záhrade, stratiť sa v Great Mall a odísť odtiaľ s čokoládami Ghirardelli, prejsť Japantown i nádhernú štvrť Willow Glen, obdivovať milo chaotické kníhkupectvo Hicklebees Books, túlať sa krásnym centrom a vysedávať v parkoch.

A bolo nám dosť dobre. V parkoch býva veľa veveričiek, takže Adam ich občas naháňal. Detské ihriská majú viac zamerané na menšie deti, do 5 rokov a to bolo niečo pre Adamka, keď si mohol všetko vyskúšať a ja som mu nemusela s takmer ničím pomáhať.

Manžel si v programe našiel voľno iba jedenkrát, tak skvelé prednášky boli. Vtedy sme zašli do Apple Parku. Obrovská kruhová budova, kde pracuje tuším až okolo 12 000 zamestnancov firmy Apple. A návštevníkov tam nepúšťajú, čo je vlastne celkom logické. Ale ľudí to tam láka, tak majú aspoň Visitor Centre, kde je kaviareň, malá vyhliadka a jediná predajňa, kde okrem elektronických produktov dostať aj merchandise (tričká, tašky, dokonca i bodyčká pre deti). A ešte je tam model kruhovej Apple budovy, ku ktorému požičiavali tablet s augment reality.

Občas sme sa zastavili za Marekom na konferencii a kým sme vonku čakali, areál bol totiž len pre účastníkov, Adam si všetkých získal. Dokonca i sekuriťákov, ktorí ho podľa mňa už na druhý deň poznali. Stále si navzájom mávali, chodili mu dávať high-five, zoznámili sme sa s jedným strážnym psom. A účastníci vysedávajúci vonku na slniečku sa zhodli, že je Adamko najmladší iOS developer. No, do klávesnice búcha naozaj razantne, ešte ho manžel naučí nejaké programovacie jazyky a o pár rokov sa Adam dostane za pásku aj bez toho, aby ju podliezal a ja som za ním musela rýchlo utekať, že tam my nemôžeme.

Ľudia v San José sú úžasní. A tým nemyslím len účastníkov WWDC konferencie, ktorí koniec koncov prišli z celého sveta. I v obchodoch, MHD, múzeach alebo na prechádzkach. Doma sa ani zďaleka nestretávam s takým nadšením druhých, keď vidia malé dieťa. Adamkovi sa stále niekto prihováral, mával mu, pýtal sa. Nikdy mi to neprišlo ani trochu otravné. V parku sme dokonca od predavača nanukov dostali jeden zadarmo.

Najlepšie je to v MHD a vo chvíľach, kedy sa ovešaná nákupom vraciame na motel a Adamovi sa nepáči, chce jesť, piť, spať, mliečko alebo len sedieť na mieste. Do toho chorá matka, ktorá po celom dni vonku už začína byť unavená. Stačilo, aby len trošku dal najavo nespokojnosť a už sa našiel minimálne jeden človek, ktorý ho nejako rozveselil.

Čo ma ale prekvapilo, ako málo detí som v San José videla. Okrem Happy Hollow Parku, ktorý je zameraný na deti do približne 10 rokov, v meste ich bolo máličko. Nenosí tam takmer nikto a i staršie deti sa viac vozia v kočíkoch, než poznám od nás. Tak možno i preto mal Adam ten záujem, s jeho impozantnou tackavou chôdzou alebo naopak spokojným oddychovaním v nosiči, bol pre miestnych trochu iný (a neskromne si myslím, že dosť rozkošný).

Jediné, čo mi kazilo slnečné dni, bolo moje silné prechladnutie z klimatizácie. Adam to odniesol len so slabou nádchou a tri noci viac kašľaľ, ale jemu aspoň zabrali Fenistil kvapky, ktoré som našťastie zobrala a vedela som z minulosti, že mu pomôžu, aby sa v noci od kašľu nebudil. Ale ja? Mne sa k nádche postupne pridávala bolesť hlavy, zaľahnuté dutiny, unavené oči, bolesť krku a kašeľ taký, že i manžel občas pozeral, či by sme s tým nemali niečo robiť. V CVC som našla detský Robitussin, ten snáď môžu aj kojacie ženy, ale keďže klíma je tu všade, tak kašlem doteraz.

Okrem toho sme si ale dni v San José užili a ja sa tam rada niekedy vrátim znova. Manžel bol z WWDC nadšení a rád by si konferenciu v budúcnosti zopakoval. Tak uvidíme, či bude mať šťastie, možno poletíme o rok znova.

Teraz už sme na cestách. V sobotu bol manžel na letisko zobrať auto z požičovne a brázdime západ USA. Máme za sebou sekvoje, Yosemite, Las Vegas i Grand Canyon. V konceptoch mám ďalšie články s praktickými radami z našich ciest, vrátane toho, ako riešime stravu u Adamka, na to sa pýtalo už viacero z vás.

Na FB som zo San José pridala tieto príspevky:

• SAN JOSÉ
• SAN JOSÉ MUSEUM OF ART