Manžel má ako šofér výhodu, že väčšinu vecí vidí prvý. Ja vzadu zabávam Adamka, alebo keď spí, tak si čítam, pozerám z okna alebo chystám články. Záleží, kade ideme. Krajina sa tu niekedy nemení celé hodiny, takže pokiaľ zrovna neprechádzame národným parkom, tak už si občas dovolím nesledovať okolie.

“Vegas, bejby!” boli slová, ktoré mi povedal len čo sa na horizonte ukázala silueta mesta. Stále sme mali polhodinu k motelu, ale po siedmych hodinách v aute a prechodom cez Death Valley sme sa nevedeli dočkať a konečne sa v suchej krajine ukázala známka civilizácie.

Kto zaspal pri vstupe do mesta? Takže keď manžel spravil check-in na motel, vyniesol našu batožinu a Adamko stále tvrdo spal, sadol znova za volant a previezol nás po meste a hlavných uliciach. Aspoň sme si spravili predstavu, kam sa vyberieme po zotmení.

Adamko sa o siedmej zobudil vyspinkaný, takže rýchlo niečo zjesť, umyť sa, prezliecť a keď slnko zapadlo, Vegas sa rozsvietil a my sme sa vybrali do víru veľkomesta. Že nie sme hrozní rodičia, ktorý sa motajú s batoľatom po meste kasín a hazardu, sme si prestali myslieť hneď na druhej ulici, kedy sme začali stretávať ďalších rodičov s deťmi v kočíku.

Vegas treba vidieť z výšky a tak sme sa vybrali na High Roller Observation Wheel. Postavili sme sa do rady na lístky, sledujeme tabuľu a potvrdzujeme si, že vstup je naozaj 37 dolárov na osobu. Prihovára sa nám mladá dvojica, vraj či si ideme kúpiť lístky. Ideme. Tak že nech sa páči, oni majú nejaké naviac, nevyužijú ich, nech si užijeme výhľad. Neveriacky pozeráme na lístky, ktoré nám podali, ďakujeme a stále trochu zaskočení z tejto milej náhody sa presúvame do druhej rady a prechádzame ku kontrole.

Tam akurát dostaneme inštrukcie, aby sme si vypýtali lístok aj pre Adamka, má to zadarmo, len potrebuje vlastnú vstupenku. Vybavené. Kontrolou sme prešli a pomerne rýchlo sme sa presunuli až k nástupu.

Do kapsule, ktorá je obrovská, vchádzame spolu s ďalšími ani nie desiatimi ľuďmi, takže nehrozí žiadne tlačenie, všetci si môžu sadnúť alebo postávať a majú parádny výhľad. Okruh trvá polhodinu, obrazovky upozornia, kedy sme na samom vrchu. Myslela som si, že budem mať s výškou problém, ja panikárim aj na betónovom balkóne na druhom poschodí. Ale zisťujem, že môj strach z výšok akosi mizne a výhľad som si užila, dokonca som nechala Adamka stáť na samom kraji, prakticky na skle, opretého o okná.

Adam si celkovo jazdu užil, ako inak nadviazal kontakt s každým spolucestujúcim, chodil si s nimi dávať high-five, pobehoval z jednej strany na druhú. Polhodina utiekla rýchlo a naša obava, že začne plakať a ľudia nás budú preklínať, že ťaháme kričiace dieťa do uzatvoreného priestoru bez možnosti úniku, sa našťastie nenaplnila.

Po jazde sme si dali ešte prechádzku, zablúdili do kasína, odolali všetkým lákavým obchodom s dobrotami, počkali si na fontány pred hotelom Bellagio a o jedenástej sa vrátili na hotel, na Adamkovi už bolo poznať, že chce spať a aj my sme boli unavení. Naviac nás na druhý deň čakal Hoover Dam a Grand Canyon, ďalšie hodiny v aute.