Predchádzúcich päť dní som s Adamkom a mojou mamou strávila chodením z Velehradu cez Luhačovice, Bojkovice a Žítkovú do Starého Hrozenkova. Pôvodne sme mali ísť až do Skalky, ale posledný deň sme sa rozhodli zmeniť. I tak to ale bolo dooosť kilometrov (viac ako 60) a odniesla som si z toho presne to, čo som potrebovala pred náročnejšou a dlhšou cestou po španielskom Camino Primitivo, kam s Adamkom a manželom odlietame dvanásteho.

Prvý deň by som pokojne preskočila. Nie že by okolie Velehradu nebolo pekné, ale bolo tam príliš veľa asfaltiek, cyklochodníkov a mesta. To nie je to, čo vyhľadávam. Od druhého dňa, kedy sme prešli viac na západ sa ale trasa výrazne zlepšila. Prevažovali lúky, lesy a polia. A tam kde šla asfaltka, tam sme sa snažili hľadať obchádzky. Využívala som aplikáciu Mapy.cz, ktorá má asi najlepšie turistické mapy, aké sa pre ČR dajú zohnať a je možné ich stiahnuť offline.

Najviac na mňa zapôsobilo okolie Žítkovej. Akoby sa tam zastavil čas. Ešte nepokosené a vzácne orchidejové lúky, rozsiahle výhľady, kľud, krásne lesy a všade naokolo taký zvláštny pokoj, ktorý dopĺňali spevavé vtáky, ďatle a kukučky. Tam by som sa chcela vrátiť a pochodiť okolie ešte viac.

Zistila som, že prejsť za deň do 10 km je pre mňa v pohode, dá sa to každý deň, nie je to žiadna záťaž a nevadí ani horší terén a počasie. 15 km je už vzdialenosť, ktorá dá zabrať, je fajn na ňu byť pripravený a rátať s tým, že prídeme neskôr na hotel či penzión. Ideálne ak praje počasie aj terén, ono stúpať do kopca s batohom aj Adamom dalo už dosť zabrať. 20 km je hranica, ktorú som rada, že sme pokorili, ale nie je to nič, do čoho by som sa púšťala častejšie. Raz za výlet, ak je dobré počasie a chceme sa posunúť ďalej je to fajn, ale kým je Adam takto malý, tak určite to nebude nič pravidelné.

Tiež už viem, že 12-13 kg batoh je moja hranica komfortu. Ja som začínala s 15 kg a to je proste veľa, každé polkilo dolu ma potešilo. No ideál bude dať ho pod desať kíl. Adam sa mi nakoniec najlepšie nosil vpredu v nosiči, ale to bolo kvôli môjmu batohu. Ak by som mala iný, menší a bez pevnej zadnej konštrukcie, ktorá ho tlačila ak bol zle posadený, nosila by som ho prevažne na ramenách. Mala som aj pás Kawallo, ktorý som pred cestou kúpila, no nakoniec využila len raz a potom dakde stratila alebo zabudla.

Nabudúce sa lepšie pripravím na počasie, Adamovi som napríklad zabudla zobrať nepremokavé nohavice, čo bol na lúkach s rannou rosou problém, naopak opaľovací krém som ťahala zbytočne. A určite lepšie vyberiem trasu. Už si nezvolím konkrétnu (ako cyrilometodějskú v tomto prípade) ale radšej si nájdem viac menších, no cez prírodu a tie si pospájam, prípadne poriešim presuny autobusom/vlakom.

Čo ma prekvapilo bol Adam a moje nohy, chrbát a ramená.

Adam v tom, koľko nakoniec prešiel po vlastných (často dokonca bosý). V jeden deň to vytiahol až na sedem kilometrov, čo som dosť nechápala, kde sa to v ňom zobralo. Tiež ma prekvapil tým, ako skvelo celú tu turistiku zvládol, nosil sa oveľa menej, než som očakávala. Ráno sme vstávali o šiestej, o hodinu sme vyrazili na cestu, celý deň sme boli vonku, na obed si pospal hodinku a večer o ôsmej ešte nechcel ísť spať ale hovoril von a chcel ísť von. Po celom dni vonku! Tu ale musím povedať, že pohyb je Adamkovou silnou stránkou. Ako niektoré deti viac rozprávajú, iné sú kreatívne a začnú skoro kresliť, tak Adam má práve ten pohyb. Takže ho v tom podporujem a i preto som sa do toho nebála ísť.

Ramená som cítila, len keď som mala batoh aj Adama v nosiči a stúpali sme hore kopcom. Pretože jeden popruh tlačil na druhý (najlepšie sa mi osvedčilo mať najprv batoh, potom nosič). Nohy ma večer pobolievali, ale stačilo sa vyspať a ráno úplne v pohode. Pľuzgiere ani otlaky žiadne. Osem hodinový spánok musel byť, tam som nešetrila, telo si potrebovalo odpočinúť. Chrbát som necítila vôbec (vlastne len raz, keď som si zle zapla nosič a zadný popruh ma po čase tlačil). Takže po fyzickej stránke som prekvapila samu seba. Myslím, že toto sa bude zlepšovať a určite pomohlo to, že už nemáme kočík, na jednodňové turistiky s ním viac či menej pravidelne chodím od jesene a celkovo ho v pohybe obmedzujem čo najmenej. Takže sa už dosť nasýtil toho skúmania na každom kroku a nejako odpozoroval, že občas proste ideme. Naviac v prírode je to oveľa jednoduchšie než v meste. Lúky lákajú k behu, les je plný lákavých prekážok a nevynechali sme žiadne veľké pne pri ceste, cez všetky preliezal.

Po psychickej to bola ohromne dobrá skúsenosť, pretože šlo o vykročenie z našej komfortnej zóny. Občas som mala dobré tempo, ale Adam zrovna chodiť nechcel, občas chcel Adam utekať, ale ja som dolu kopcom naopak potrebovala spomaliť, občas mu vadilo mokro a hlina a občas práveže vôbec nie. Dosť sa nám osvedčila hra s fúkaním, kedy ma on odfukoval, ja som pobehla ďalej, on pribehol a znova, stále dookola, dokiaľ ho to bavilo, ale v podstate platilo to, čo platí aj celkovo v našej komunikácii a výchove. S rešpektom, bez nátlaku, pýtať sa, pomenovať, priznať, že nevládzem a pomohlo by mi, keby ide chvíľku sám, alebo sa k nemu posadiť a proste chvíľu len sedieť a búchať kamienkami.

Takže cesta splnila očakávania, dozvedela som sa, čo potrebujem a už sa dosť teším na ďalšiu, ktorá bude čoskoro.

Na ceste sme strávili päť dní, išli sme zo Starého mesta (bývali sme v penzióne Bobule pri stanici) do Velehradu, odtiaľ busom do Uherského Hradiště a odtiaľ znova pešo do penziónu Amfík Bukovina (12,8 km). Na druhý deň sme vyrazili do Polichna (19,8 km) a odtiaľ vlakom do Luhačovíc, bývali sme v novom penzióne Hubert. Tretí deň sme si prešli Luhačovice a prešli do Bojkovíc (15,2 km), nocovali sme v Eurocamping Bojkovice. Štvrtý deň sme pokračovali do Žítkovej, bolo to len 7,4 km nádherným prostredím, bývali sme v skvelom Hoteli Kopanice. Posledný deň sme si pochodili okolie Žítkovej a zbehli dolu na hranicu do Starého Hrozenkova (7 km), tam už nás prišiel zobrať brat autom a odviezol domov.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

•