Mňa teda dosť prekvapuje, ako dobre znášam to, že neviem ani kde budeme večer spať. Pretože sme takí natešení, že sme konečne na cestách a v obytňáku, tak proste ideme. Roadtripujeme. Zatiaľ neostávame niekoľko dní na jednom mieste. Jasné, i také bude, ale nie teraz, v prvom kole. Presúvame sa a baví nás to. Kde budeme na ďalší deň ale netušíme. Vedeli sme akurát že Barcelonu dáme cez víkend a že teraz v utorok sa stretneme v Madride s manželovým kolegom. No ale či pôjdeme viac na sever alebo na juh, či sa trošku vrátime, či v ten deň prejdeme 20 alebo 200 km, to sa rozhodujeme za pochodu. Teda za jazdy.

A mne to nespôsobuje stres. To ma na tom prekvapuje, pretože ja som človek, čo má rád veci dané v kalendári. Čo má jasno v tom, kedy sa čo bude diať. Ale asi z toho nadšenia, že som opäť v nádhernom Španielsku a že nám to ide, že nachádzame samé fajn až skvelé miesta, že sa nám ešte nič nepokazilo a auto funguje nad očakávania dobre, tak to ma dáva až do zenovej nálady. To že prakticky neprší a chladno je len v noci situáciu tiež dosť zjednodušuje. Proste ideálny začiatok.

Kde budeme zajtra a čo zažijeme netuším, ale aj keby je to úplne obyčajný deň na úplne obyčajnom mieste tak to bude fajn, lebo neočakávam, že každý deň nášho života v obytňáku bude neobyčajný či fantastický. To by bolo dosť divné, priam až podozrivé.