Vo Vysokých Tatrách sme prvé Vianoce strávili pred dvoma rokmi. S Adamkom v brušku. Boli to naše najpohodovejšie Vianoce a my sme hneď vedeli, že neboli posledné.

Tento rok sme si ich zopakovali. Tá istá koliba Kamzík, štyri dni, kopec snehu a my traja spolu.

Viem, že mnohí si nevedia predstaviť Vianoce inak než tradične a doma. My to máme naopak. Nepotrebujeme vianočné koláčiky, pretože ďalšie dni u rodiny ich je aj tak viac než dosť. Nepotrebujeme bohatú výzdobu, pretože tej je všade dosť celý advent. Nepotrebujem sa niekoľko týždňov vopred stresovať upratovaním, nakupovaním či pečením. Nepotrebujeme ani byť doma a dokonca nepotrebujeme ani desiatky darčekov.

Nám k vianočnému šťastiu stačí kľud, spomaliť a byť spolu. Stráviť ich vonku, ideálne na horách a so snehom. Pretože to v Brne nemáme. Vidieť Adamka nadšeného z nového prostredia a snehu, rozprávať sa, zhodnotiť uplynulý rok, zasnívať sa o tom nadchádzajúcom.

V Tatrách sme sa prechádzali, lanovkovali, bobovali, wellnessovali a dobre jedli. Boli sme na Hrebienku, Reinerovej chate, Skalnatom i Štrbskom plese. Neprejedli sme sa, nestrávili sme hodiny sedením pred TV a pozeraním nekonečnej reprízy tradičných rozprávok a filmov.

Bolo nám veľmi dobre. Adamkovi sme hneď prvý deň kúpili boby a tak sa vozil, spúšťali sme sa dolu každým kopcom alebo si ich sám ťahal. Najväčšiu radosť mal z lopatky na odhŕňanie snehu.

Boli aj malé darčeky. Adamko hneď ráno k meninám (malé drevené počítadlo, matriošky a knihu Stratený šál) a potom večer k Vianociam (knižky a figúrky zvierat). Mne manžel daroval knižky a ja jemu Montessori kurz a rastliny do akvária (tie dostal už pred odchodom, aby si ich hneď zasadil do akvária).

Kolibu Kamzík sme objavili pred štyrmi rokmi na svadobnej ceste. Stále je to nádherné miesto, kde sa moderné spája s tradičným. Nádherné zariadené izby, milý personál a najmä chutné slovenské jedlá. Nikdy sme tam neboli sklamaní, radi sa tam vraciame a reštauráciu odporúčame každému známemu, kto ide do Tatier.

Pred dvoma rokmi sme išli na štedrovečernú hostinu do vedľajšieho Grandhotela, tento rok sme sa rozhodli ostať na izbe. Jedlo sme ale mali z reštaurácie. Kapustnicu pre oboch, pečené kačacie stehno na červenej kapuste so škoricou a domácimi žemľovými knedlíkmi pre jedného a pomaly pečený bravčový bôčik s marhuľovo-jablkovým pyré a opečenými šúľancami pre druhého. Adamko veľa jesť nechcel, iba ochutnával. Oplátky, trubičky a med som priniesla od mojej maminy.

Do Grandhotela sme ale predsa len išli. Hneď prvý deň, po návrate z Hrebienka a Adamkovom obednom spánku. Majú tam totiž wellness. Bazén, vírivku i sauny, to je niečo pre nás a najmä pre Adamka.

Vonku sa dalo stráviť veľa hodín i keď zrovna na Vianoce bolo veterno. Až tak, že sme na Skalnatom plese mali šťastie. Stihli sme sa lanovkou vrátiť dolu, potom sa už počasie zhoršilo natoľko, že kabínové lanovky nepremávali.

Obdivovali sme aj lyžiarov a premýšľali, kedy bude najlepší čas skúsiť zoznámiť s lyžami Adamka. Túto sezónu to ešte necháme tak, no ak by sme išli do Tatier alebo inam na hory aj budúcu zimu, asi by sme tomu dali šancu. Ja sa po rokoch na lyže rada vrátim a manžel tiež prejavil záujem o výuku.

Zatedy sme ale blbli s bobovaním a zhodli sa, že sánky sú lepšie. Minimálne v niektorých úsekoch. Škoda, že sa nám nezmestili do kufra auta, nabudúce sa zbalíme nejak lepšie.

Adamko nám opäť dokázal, že jeho imunita je výborná. Keď teplomer ukazoval -9 °C, keď na Skalnatom plese nepríjemne fúkalo, alebo sme sa niekoľkokrát brodili po kolená (naše, nie Adamkove) v snehu, on nemal ani len nádchu. Našťastie.

Vianoce boli presne také, ako sme si vysnívali. Pokojné, bez stresu, spoločné, zasnežené, oddychové. Hneď po nich nastali návštevy širšej rodiny, ďalšie darčeky, vianočné stromčeky, zákusky, kačka a lokše. Takže všetko dobré bolo.